Študent Strednej školy úžitkového výtvarníctva v Košiciach Maroš Vasilišin si v závere minulého roka pripísal na konto doteraz najväčší umelecký úspech. So svojou prácou získal na medzinárodnej súťaži v Litve prvé miesto.
Do tretieho ročníka medzinárodnej súťaže vyhlásenej Panavéžskou umeleckou školou v Litve sa prihlásilo 320 diel. V troch kategóriách mali najväčšie zastúpenie mladí umelci z Maďarska, Nemecka, Lotyška, Srbska, či Ruska a o to viac teší, že v tejto konkurencii sa presadil aj študent Školy úžitkového výtvarníctva v Košiciach Maroš Vasilišin. „Spätná väzba je dôležitá, pretože sa z nej dá veľa naučiť, a to je, myslím, pre mňa zatiaľ to hlavné. To, že porotcov oslovila najviac moja grafika, bolo pre mňa naozaj prekvapením. Takáto výhra je celkom silné posmelenie do ďalšej prace, ktorú si snáď už nebudem nechávať len tak pre seba ako doteraz," komentoval svoje ocenenie M. Vasilišin.
Do súťaže mohli autori posielať kresby vytvorené ľubovoľným grafickým materiálom, či grafiky robené rôznou grafickou technikou. Talentovaný Hermanovčan vsadil na klasickú techniku – päťvrstvový lept, pri ktorom sa používa medená doska, pričom kresba sa tvorí pomocou kyseliny a grafickej ihly. „Pri tejto technike je najdôležitejšia pevná ruka pri kresbe, pretože ťah alebo ryha, ktorú spravíte do krytu na vrchu medenej dosky, sa už nedá vrátiť. Zároveň je potrebné dávať leptať v rovnakých časových intervaloch, no a najpodstatnejšie je výsledok správne vytlačiť, čo znamená naniesť správne množstvo farby tak, aby každý výtlačok bol skoro rovnaký. Lept a vôbec grafika je zaujímavá tým, že je až dokonca pôsobí tajomne, lebo nikdy totiž dopredu presne neviete ako to čo ste vytvorili vlastne vyzerá," vysvetľoval M. Vasilišin.
Za víťaznou prácou treba hľadať umelcovu vášeň pre motocykle. Keďže v tom čase sa venoval oprave svojej prvej motorky, tieto pocity zhmotnil aj výtvarne. „Vzišlo to z pocitov a myšlienok, ktoré som v tej dobe prežíval. Práve v tom čase som venoval motorke všetok môj čas, energiu, peniaze... Mne to symbolizuje môj hnací motor, ktorý ma ženie dopredu. Ukazuje mi, koľko času už prešlo a koľko ho ešte pretečie, ako je mechanická časť spojená so mnou, ako všetko spolu funguje, aj keď sa niečo pokazí, všetko sa dá opraviť... V podstate vždy, keď sa mám nad tým zamyslieť, napadne mi niečo iné, je to taký kúsok mňa na kúsku papiera," dodal M. Vasilišin.